Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

História

Najstaršie dejiny Behyniec

Prírodné pomery
Behynce, malebná obec o rozlohe 751 ha, leží v severozápadnej časti Nitrianskej sprašovej pahorkatiny v bočnom údolí, iba niekoľko kilometrov od pohoria Považský Inovec, na hornom toku potokov Radošinka a Blatnica. Stred obce má nadmorskú výšku 179 m. Chotár je odlesnený a úvalmi rozčlenený na krátke chrbty, s výškovými rozdielmi od 165-244 m nad morom. Jeho pahorkatinný povrch tvoria mladotreťohorné íly pokryté sprašou. Má hnedozemné pôdy vhodné pre poľnohospodárstvo. Môžeme povedať, že celý vývoj osídlenia obce ovplyvňovali prírodné pomery, ako aj prepojenosť s okolitým svetom. Jej osudy boli spojené s celkovým dianím v hornom povodí dvoch potokov. A to Radošinka, ktorá spájala obec tak s obcou Radošina, ako aj s dedinami po jej 32 km dlhom toku až po predmestie Nitry, kde sa tesne pred obcou Lužianky vlieva do rieky Nitry. Na druhej strane je to Blatnica, ktorá túto dolinu spájala s jednou vetvou tzv. českej obchodnej cesty. Tá prechádzala údoliami pod Marhátom, medzi Nitrianskou Blatnicou a Bojnou. Smerovala na druhú stranu pohoria k hradisku Ducové. Bolo to strážne miesto pri brode cez Váh a pri ceste na Moravu.
a na Považie.
Potok Blatnica sa práve na mieste terajšej obce rozdvojoval a po jeho pravom ramene, kopírujúc vrstevnicu, vznikla terajšia obec. Ešte na mape z konca 18. storočia dobre vidno rozčlenenie obce na dve samostatné dediny, Horné a Dolné, v ktorých sú tri mlyny, 2 drevené kríže na začiatku a konci dediny, ako aj niekoľko mostov cez Blatnicu a jej bezmenné prítoky. Od roku 1976 sú Behynce súčasťou Veľkých Ripnian.

Prehľad bádania
Ak rekapitulujeme doklady o najstaršom osídlení obce na základe archeologických nálezov, zistíme, že ich je prekvapivo málo. Na otázku, prečo je to tak, si musia dať odpoveď aj samotní obyvatelia. Je to ich nezáujem, nepozornosť, alebo prílišná opatrnosť, čo ak to nahlásime a zastavia nám stavbu, alebo rozkopú všetko? Radšej to zahoďme, zakopme, nech o tom nikto nevie. Možno aj s takýmito slovami sa niektorí museli vysporiadať.
Prví obyvatelia tu určite žili už 6000 rokov pred Kr. Časti obce boli obývané aj v ďalších obdobiach, kedy ešte neexistovali písomné správy a tak trojrozmerné predmety sú jediným dokladom o existencii ich činnosti. Všímame si zlomky nádob (črepy), rôzne nástroje a predmety dennej potreby, od kamenných cez kovové. Na základe zhodnotenia celkovej terénnej situácie s prihliadnutím na to, čo v tej ktorej dobe človek preferoval pre založenie svojho sídla iba predpokladáme, kde sa asi nachádza osada, pohrebisko, svätyňa, výrobný areál a podobne. Stáročia, až tisícročia nám doklady o tejto činnosti človeka zakryli pod vrstvy zeme. Ak máme záujem doplniť a poznať ich, je nutné pri zemných prácach väčšieho rozsahu pozorne sledovať výkopy. Prizvať k nim odborníkov a tak zabezpečiť, aby doklady o prehistorickom a ranodejinnom osídlení obce neodišli nenávratne s odvozom zeminy.
Na druhej strane, ak aj o nálezisku vieme a nedochádza k jeho ničeniu stavebnou, prípadne inou činnosťou, nie je potrebné do neho zasahovať. Zostane skryté pre ďalšie generácie.
Osídlenie Behyniec nemožno vytrhnúť z celkového kontextu osídlenia Radošinskej doliny a priľahlých oblastí. Pre ľud, ktorý sa tu usadil zrejme ako dominanta a zdroj surovín pôsobilo aj pohorie Považského Inovca. Mali tu dostatok dreva na výstavbu obydlí a kúrenie, kameňa na výrobu nástrojov a podľa najnovších zistení aj železnej rudy.
Možno už s staršej dobe kamennej, v paleolite, kedy je osídlená neďaleká Čertova pec bol človek aj tu, ale priame doklady o jeho prítomnosti máme až v mladšej dobe kamennej. Domy budoval z hliny a dreva, choval zvieratá a zaoberal sa hlavne poľnohospodárstvom a pastierstvom. Využíval oheň a s tým súvisí nepriamo aj zhotovenie prvých hlinených nádob, v ktorých jedlo pripravoval, servíroval i skladoval.
V neskoršom období doby kamennej, v eneolite (4000-2300 pred Kr.) bolo určite osídlených viac polôh, čoho dokladom sú náhodné nálezy kamenných sekeromlatov a zlomkov nádob. Z doby bronzovej 2300-700 rokov pred Kr. ako aj zo staršej doby železnej (700-400 pred Kr.) nám zatiaľ nálezy chýbajú. V mladšej dobe železnej, laténskej (roky 400-0) sú doklady o Keltoch, prvom etniku severne od Álp, o ktorom sú už aj písomné zmienky. Zvyšky nádob, ktoré používali, sa našli v polohe Dlžiny. Predpokaldáme, že v prvých storočiach po Kristovi tu žil v dobe rímskej germánsky kmeň Kvádov, neskôr Slovania, Maďari a možno aj iné ďalšie etniká. Žiaľ, priame doklady o ich existencii v obci zatiaľ chýbajú, avšak sú zachytené v celej Radošinskej doline a v blízkom okolí. Hlavne v súvislosti s významnými slovanskými nálezmi v Nitrianskej Blatnici a Bojnej vôbec nepochybujeme, že Behynce osídlené boli.

Čo hovoria archeologické nálezy?
Prvá písomná zmienka o obci je z 12. storočia. Dovtedy tiež mala svoje dejiny, ktoré môžeme poznať iba na základe archeologických nálezov. Tie sa postupne skladajú ako puzle do celkového obrazu o živote človeka na konkrétnom mieste. Napriek skutočnosti, že z jej územia poznáme viaceré archeologické nálezy a aj predpokladáme archeologické lokality, komplexne sa nepreskúmala žiadna. Preto sa pri rekonštrukcii pravekých dejín musíme opierať iba o ojedinelé náhodne nájdené a aj odovzdané predmety.
Povrchovým zberom na dvoch polohách ešte v r. 1936 boli prof. Vojtechom Budinským-Kričkom zaevidované početné fragmenty nádob. Tieto sa nachádzali v zbierke múzea v Turčianskom Sv. Martine a pravdepodobne pochádzajú zo zberov Karola Andela. Z polohy „Prednia stráž“ patria do mladšej doby kamennej-neolitu a datujeme ich do rokov 6000-2000 pred Kr. Podľa charakteristickej výzdoby v tvare rôznych presekávaných čiar (línií) hovoríme o ľude s kultúrou lineárnou. Jeho sídla sa rozprestierali na veľkej časti strednej Európy. Prijateľné prírodné podmienky umožnili už vtedy stavať trvalejšie sídla, domestikovať zvieratá a obrábať pôdu. Na úpravu stravy sa používal oheň. Z toho dôvodu si v ruke zhotovil aj prvé hlinené nádoby.
Z polohy „Rakovina“ je keramika ľudu lengyelskej kultúry. Nevieme, či z tejto, alebo z inej polohy pochádza aj nález dvoch kamenných sekeromlatov a celej malej nádobky s výčnelkami po obvode najväčšieho vydutia. Evidencia o čase presnom spôsobe získania týchto nálezov chýba. Je pri nich iba lokalita Behynce v okrese Topoľčany. Celý súbor sa nachádza v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Patrí do neskorej doby kamennej-eneolitu a možno ho datovať do 3. tisícročia pred Kr. Práve zachovalosť nádoby nám dáva možnosť uvažovať o tom, že nálezy pochádzajú s najväčšou pravdepodobnosťou z hrobu. Kamenné sekeromlaty vykazujú znaky dokonalého opracovania. Ich použitie bolo rôzne. Na úpravu pôdy, na sekanie dreva, prípadne použitie v boji. Celé nádoby a kamenné nástroje boli častými predmetmi, ktoré sa ako súčasť hrobovej výbavy vyskytujú v kostrových hroboch príslušníkov ľudí doby kamennej. Pochovávali ich kostrovo v skrčenej polohe, s uložením na pravom alebo ľavom boku.
O tom, že v neskorej dobe kamennej boli Behynce súčasťou hustého osídlenia svedčí aj ďalší náhodný nález sekeromlatu. Dňa 15.10.1973 ho odovzdal dr. Stanislavovi Šiškovi Michal Štefanka. Nájdený bol koncom septembra r. 1973 Františkom Oravcom, bytom Behynce č. domu 3, pri úprave poľnej cesty buldozérom v katastri Behyniec, severovýchodne od železničnej stanice. Ide o kamenný sekeromlat s nepravideľne zaobleným tylom a nepravideľne vykrojeným, z oboch strán súmerne zbrúseným oblúkovitým ostrím, vyrobený z horniny zelenkavej farby, v hornej časti má okrúhly otvor o priemere 2,4 cm. Z jednej strany je sekeromlat čiastočne poškodený. Dĺžka 13,7 cm, max. šírka 5.7 cm, maximálna hrúbka 4,6 cm.
Zber a prieskum pracovníkov Vlastivedné múzeum Topoľčany dňa 1. 10. 1985, pod vedením E. Wiedermanna, zistil nápadnú koncentráciu črepového materiálu na malom priestore v polohe Dlžiny. Nálezy boli hlavne v priestore asi v polovici vzdialenosti medzi korytom potoka Radošina a najvyšším bodom na horizonte cca 200-300 m od poľnej cesty do Veľkých Ripňian. Pochádzajú z dvoch kultúrnych období. A to z neskorej doby kamennej, z lengyelskej kultúry (3. tisícročie pred Kr.) a z mladšej doby železnej – laténskej (2. stor. pred Kr.). Ide hlavne o zlomky nádob, ktoré sa bežne používali na sídliskách ako súčasť kuchynského riadu.
 
Stredoveké osídlenie
Vieme, že obec sa v písomných správach spomína v r. 1156. Už vtedy bola dobre fungujúcou a známou dedinou. Išlo o dedinu potočného typu. Tvorili ju menšie usadlosti, ktorých súčasťou boli obytné a hospodárske stavby a v okolí záhrada, polia. Je dostatok písomných údajov, na základe ktorých poznáme jej majiteľov v stredoveku, ako aj v novoveku. Ako kráľovský majetok bola darovaná v 13. stor. rodine Ludanických. Kráľ Žigmund 2. decembra 1389 daroval celé hradné panstvo Topoľčany do dedičnej držby Frankovi a Šimonovi, synom bána Kóňu zo Sečian, ktorí patrili k popredným veľmožom krajiny. V listine sa uvádzajú aj ďalšie dediny v Radošinskej doline ako napríklad ...“Malé Ripňany, Veľké Ripňany, Vieska pri Ripňanoch, Horné Behynce, Blesovce a mýto v Zbehoch“. Slávnostné uvedenie majiteľov do držby celého panstva sa uskutočnilo 12. marca 1390 za účasti zástupcov kráľa, Nitrianskej kapituly a mnohých šľachticov. Od r. 1390, teda patrila panstvu Topoľčany, neskôr Zerdahekyivcom, Zayovcom, Újfalussyovcom, Príleským a iným uhorským rodinám. Zmeny majiteľov súviseli hlavne s nepokojnými časmi v 15. stor., kedy Topoľčany a okolie prežívali rušné udalosti spojené s nájazdami husitských a bratríckych vojsk. V 16. stor. ju postihli, tak ako aj ostatné usadlosti v Radošinskej doline, ničivé nájazdy Turkov. V roku 1531 boli Dolné Behynce vypálené a spustošená Turkami. Veľmi ťažko sa obnovoval život. Z pôvodných usadlostí zostalo iba minimum. V roku 1532 sa spomínajú tri obce, ktoré v 19. stor. opäť splynuli. Ide o Dolné Behynce, obec, ktorá má písomný záznam už z r. 1503, Horné Behynce, tie sa spomínajú až v r. 1753, kedy mali 38 rodín a Stredné Behynce.

Čo prezrádza názov obce?
Čo nedokážeme zodpovedať na základe archeologických nálezov, môžeme podľa zachovaných starých názvov obcí, polôh predpokladať a doplniť. Z obce zatiaľ chýbajú doklady o slovanskom osídlení. Skoro z určitosťou môžeme povedať, že Slovania tu žili. Patrili do Nitrianskeho kniežatstva, kedy na strategicky významných bodoch vznikali hradiská veľkého rozsahu a významu. Najbližšie takéto boli v Nitrianskej Blatnici a v Bojnej. Iné nálezy z povodia Radošinky a Blatnice sú dokladom toho, že malé usadlosti Slovanov tu boli hlavne v 9.-10. stor.
S názvom obce sa v písomných dokladoch stretávame už v r. 1156 a v r. 1222 ako Beu. V roku 1390 sú zapísané ako Bw a v r. 1505 Also Beu a neskôr Malé Behincze, v r. 1532 Also Bw a v r. 1773 Dolné Behincze. Od roku 1920 už poznáme obec pod jednotným názvom Behynce. Meno sa odvodzuje od bey, beg, vojenský hodnostár a podobne. Je tureckého pôvodu, vo význame vojenský správca vlastného územného celku s vlastným sídlom v jeho okruhu.
V 10.-12. stor. prenikajú postupne na územie juhozápadného Slovenska staromaďarskí prisídlenci. Usadili sa aj na prítokoch Radošinky. Pravdepodobne k tomu došlo aj za podpory kmeňa Kürt, ktorého sídlo bolo v dnešných Nových Sadoch, ľudovo Ašakert,. Sídlil na strategickom bode pri odbočke smerom k brodu cez Váh pri Hlohovci a aj ďalšie prichádzajúce kmene mali hlavne strážne a kontrolné funkcie. O ich postupe svedčia početné miestne názvy staromaďarského pôvodu vyskytujúce sa popri sebe, napríklad Šarfia, dnes Nitrianska Blatnica, Šarluhy, dnes Lužany a priamo v katastri obce Behynce a Veľké Ripňany asi aj miestny názov Omaň.

Výber literatúry
Krajčovič, R: 2005: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava.
Krupica, O. 1973: Pravek severného povodia rieky Nitry. Bratislava.
Lukačka, J. 1997: Stredoveké Topoľčany. Topoľčany vo vrstvách vekov. Dejiny mesta do polovice 20. storočia (editor E. Wiedermann). Bratislava.
Majtán, M. 1972: Názvy obcí na Slovensku za ostatných dvesto rokov, Bratislava.
Pieta, K. 2006: Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Skladačka k výstave. Ponitrianske múzeum Nitra.
Súpis pamiatok na Slovensku, Bratislava 1968.
Dokumentácia AÚ SAV Nitra – autori: S. Šiška č. NS 6839/73, V. Budinský-Krička č. NS 144/36, E. Wiedermann. č. NS 685/86.


 

Osobnosti Behyniec

Karol Andel, rodák z Behyniec. Narodil sa 29. októbra 1897 v Radošine (asi mlyn v Behynciach) a zomrel 7. januára 1977 v 80. roku svojho života. Už ako žiak nitrianskeho gymnázia spolupracoval v r. 1912 s tamojším múzeom, pre ktoré zbieral v okolí ľudovú keramiku a archeologické pamiatky. Po skončení gymnázia odchádza na právnické štúdium do Bratislavy a ako vysokoškolák nadväzuje styky so Slovenským národným múzeom v Martine. V roku 1921 sa stáva notárom vo Veličnej na Orave, kde ho zaujala ľudová kultúra a zvyky. Upútali ho najmä drevené stavby, zariadenia, kroje, výrobky. Každú voľnú chvíľu venoval ich štúdiu a zbieraniu materiálu, ktorý potom odovzdal Slovenskému národnému múzeu v Martine. Početnými pamiatkami prispel i do novovzniknutému Oravskému múzeu. V roku 1925 sa dostáva do Kremnice a začína jeho dlhoročná spolupráca s akademikom Janom Eisnerom – osobnosťou slovenskej archeológie. V okolí Kremnice ho upútali pamiatky spojené s baníctvom, ktoré sa vďaka jeho záujmu dostali do múzea. Venoval sa aj štúdiu archívov, knižníc a zbieraniu miestnych názvov. Z hľadiska národopisu bol veľmi dôležitý jeho pobyt na Kysuciach. Zozbieral množstvo materiálu, ktorý sa prezentoval v Okresnej národopisnej výstave v Kysuckom Novom meste a na výstave žúp, kde dosiahla uznanie a exponáty zostali v majetku Slovenského národného múzea v Martine. V tridsiatych rokoch odchádza do Skalice, kde bol dušou miestnej pobočky Matice slovenskej, zakladá múzeum, do zbierok ktorého prispel i on. Zo Skalice odchádza do Levoče, kde v inventári múzea môžeme opäť veľmi dobre sledovať stopy jeho činnosti. Roku 1938 pôsobil krátky čas v Nových Zámkoch. Tam spolu s Bélom Szökeom vytvoril základ archeologickej zbierky múzea. Keď Nové Zámky obsadili Maďari, prechádza do Nitry, kde pôsobil do roku 1943. I popri svojich povinnostiach si nachádza čas na prácu v teréne. Zbierky odovzdával Nitrianskemu múzeu. Koncom druhej svetovej vojny sa dostal do Liptovského Mikuláša. V tom čase nebolo možné chodiť do terénu, tak sa venoval štúdiu materiálu v múzeu v Liptovskom Mikuláši a v Ružomberku. Roku 1945 prechádza na východné Slovensko. Do roku 1953je zamestnancom ONV v Košiciach. Roku 1953 sa konečne stáva zamestnancom Slovenskej akadémie vied. Najskôr Národopisného ústavu a keď sa založilo Výskumné pracovisko Archeologického ústavu SAV, prechádza sem. Takto sa konečne naplno môže venovať svojmu obľúbenému odboru. Mal mimoriadny zmysel pre vyhľadávanie archeologických nálezísk. Ich počet sa v krátkom čase znásobil. Neboli to iba nálezy ale aj celé kultúry o ktorých sa pred jeho príchodom na východnom Slovensku vôbec nevedelo. Robil aj výskumy, najmä v Tibave, Somotore, Zemplíne a zverejňoval ich v odbornej spisbe. V roku 1958 odchádza na dôchodok, avšak jeho činnosť nekončí.
Jeho práca bola veľmi bohatá a mnohotvárna. Pravdepodobne niet na Slovensku múzea, v ktorom by medzi darcami nálezov nebolo jeho meno. Túto prácu robil vždy nezištne, z vlasteneckého zanietenia, z lásky k archeológii a národopisu. Určite aj prvé zbery a archeologické nálezy z Behyniec sa prostredníctvom jeho osoby dostali do zbierok múzea v Turčianskom Sv. Martine v r. 1936.


 

webygroup

Úvodná stránka